Bitka pri Cambrai ( 1917 ) – Prvé použitie tankov

Bitka pri Cambrai ( 1917 ) – Prvé použitie tankov

20.november – 7.december 1917

Dňa 17. novembra 1917 nasadili Briti pri francúzskom Cambrai po prvýkrát v histórií do boja tanky. Išlo o veľavravnú ukážku nástupu novej taktiky. Zdalo sa, že príde aj očakávané víťazstvo. Nemecké protiútoky úderných oddielov však obnažili nové účinné ostrie vedenia bojov na západnom fronte. Hrozilo teda ďalšie predĺženie tejto nesmierne ničivej svetovej vojny. Za kľúč k bojovým úspechom sa v prvej svetovej vojne začala považovať kvantina a nie kvalita. Predviedol to už Brusilov na východnom fronte a britské víťazstvá na začiatku roku 1917 túto skutočnosť iba potvrdili.

„Lode na súši“

Myšlienka využiť v bojoch obrnené pásové vozidlá s kanónom sa začala zvažovať už na jeseň 1914. Skúšali sa rozličné prototypy, až kým britské Kráľovské námorníctvo neprišlo s projektom tzv. „lodí na súši“. Vtedajší minister vojnového námorníctva  – Winston Churchil sa toutou myšlienkou nadchol a energicky presadzoval jej uskutočnenie. Nakoniec vybrali americký pásový traktor typu Holt. Britský minister zbrojenia David Lloyd George dal projektu zelenú, a tak sa v lete 1916 začali do Francúzska expedovať tanky typu Mark I. Oficiálne sa deklarovali ako vodné nádrže, čo malo zamaskovať primárny účel ich použitia.

Význam prvého nasadenia tankov na bojisku sa vysoko preceňoval, najmä z propagandistických dôvodov. Pohybovali sa síce o niečo rýchlejšie než pechota, no na druhej strane svojou poruchovosťou a neohrabanosťou v bahne západného frontu vyvolali vážne pochybnosti. Ich posádky často ohrozovalo nebezpečenstvo otravy kysličníkom uhoľnatým a pokusy strieľať z kanóna počas jazdy sa v praxi väčšinou nevydarili. V lete 1917 konštruktéri vyvinuli dokonalejší typ, no ani tento nesplnil optimistické očakávania. Aj preto sa v novembri 1917 generál Haig rozhodol, že ich činnosť bude efektívnejšia, keď do boja zasiahnu spoločne, v masovom útoku na pevnom teréne pri Cambrai. Útok mal mať pôvodne podobu delostreleckého prepadu s tým, že hlavnou úlohou tankov bude likvidácia drôtených bariér.

Nečakané prekvapenie

V snahe čo najviac prekvapiť protivníka sa rozhodol veliteľ britskej 3. armády (generál Byng) vynechať obvyklú delostreleckú prípravu a ráno 20. novembra vyslal do akcie tanky kryté závojom hmly. Vydesení nemeckí vojaci sa pri pohľade na chrčiace príšery dali na hromadný útek. Britom sa tak vďaka tankom podarilo preraziť nemeckú obrannú líniu a za necelých 10 hodín postúpiť o 8 km.

Tanky postupovali v trojiciach. Prvý mal za úlohu prelomiť zátarasy, zastaviť sa pred nepriateľským zákopom a guľometnou paľbou kryť postup ostatných. Druhý mal zhodiť na zákopy zväzok fašiny a zároveň kryť zákop paľbou z guľometu. Tretí mal prejsť po fašine cez prvý zákop a takisto spustil guľometnú paľbu.

Pri Flesquieres však nemeckí delostrelci zachovali pevné nervy a podarilo sa im zneškodniť 7 britských tankov. Bolo známe, že prvá obranná línia nemeckých pozícii pri Cambrai nebola nijako výnimočne pevná. To bol dôvod, prečo si Briti vybrali na útok práve tento úsek. Britské delostrelectvo si ľahko poradilo s 34 delami, ktoré tu mali Nemci k dispozícii. Nemci, pravdaže, svoju obranu rozčlenili do hĺbky a zálohy čakali v plnej pohotovosti na rozkaz vyraziť do protiútoku. Keď sa postup britských tankov na záver ich prvého útoku spomalil, Nemci sústredili zálohy, aby Britom znemožnili dosiahnuť ďalšie územné zisky. Hoci sa tanky nakoniec definitívne zastavili a uviazli na mieste, Britom sa podarilo pokračovať v útoku až do 28. novembra.

Nemecký protiútok

Radosť z úspechu však netrvala dlho. Už 30. novembra Nemci začali veľkú protiofenzívu pokrývajúcu prakticky celé územie, ktoré Briti dobyli tankovým útokom. Nemcom bolo jasné, že ich dovtedajšia bojová taktika už patrí minulosti a že sa musia snažiť vyvíjať nové vojenské postupy. Jednou zo súčastí nového taktického myslenia bola pružnosť v obrane. Velitelia viedli svojich vojakov k tomu, aby zabudli na staré praktiky typu „vydržať na mieste alebo padnúť“, ale aby sa snažili o pohyb. Nemecké guľometné hniezda by zatiaľ stačili vytvoriť štruktúru, do ktorej sa spojeneckí vojaci chytia ako do siete. Tento pružný prístup sa neskôr rozšíril o uplatňovanie taktiky úderných skupín. Išlo síce o malé skupiny, ale s veľmi dobre vycvičenými vojakmi vyzbrojenými ručnými granátmi, mínometmi a plameňometmi. Ich úlohou bolo prekonávať slabšie bránené nepriateľské objekty, zatiaľ čo mohutne opevnené body sa mali likvidovať až neskôr.

Ako príslušníkov osobitných jednotiek začali ostatní vojaci považovať týchto „ priebojníkov“ za elitu, čo ešte viac upevňovalo ich bojovú morálku. A boli to práve muži z úderných jednotiek, ktorí postupovali na hrote nemeckého protiútoku pri Cambrai.

Na konci nemeckého protiútoku (6. decembra) mali už obidve strany straty asi 45.000 mužov, takže boli na tom rovnako ako pred bitkou. Neúspechy pri Ypres a Cambrai v spojeneckom štábe spôsobili pochmúrnu náladu. Veď na realizáciu nových metód vedenia bojov, ktoré by viedli k prekonaniu mŕtveho bodu na fronte, vyvinuli maximálne úsilie. Krátky triumf s nasadením tankov pri Cabmbrai poslúžil viac vojnovej propagande ako skutočnému strategickému zisku. Čas tankov mal ešte prísť. No čas úderných jednotiek už nastal a nemeckých veliteľov ich úspechy pri protiútoku pri Cambrai veľmi povzbudzoval. Žili v presvedčení, že ich nová taktika je taká dokonalá, že si môžu dovoliť podstúpiť riziku veľkej ofenzívy.

Zdroj:

Cave N., Horsfall J. : Cambrai 1917, Praha, JOTA, 2002, s.136, ISBN 80-7217-176-3

foto: Od Bill Longshaw freedigitalphotos.net