Benito Mussolini

Benito Mussolini

(29. júl 1883 – 28.apríl 1945)

Benito Amilcare Andrea Mussolini sa narodil v severotalianskom vidieckom mestečku Dovia do rodiny kováča a učiteľky. Ako dieťa bol problematický. Vylúčili ho z dvoch škôl, keďže svojich spolužiakov často napádal, na niektorých dokonca v bitkách útočil vreckovým nožíkom. Vo veku 17 rokov (v roku 1900) vstúpil do Talianskej socialistickej strany (PSI). Medzitým, podľa vzoru svojej matky, vyštudoval učiteľský ústav a rok pôsobil ako učiteľ.Aj tu sa stala kameňom úrazu jeho povaha. Už po 4 mesiacoch bol vyhodený kvôli sexuálnym škandálom. V roku 1902 odišiel do Švajčiarska, aby unikol pred vojenskou službou. Pracoval tam ako pomocný stavebný robotník. Inšpiroval sa tu teóriami Nietzscheho, Bergsona a Sorela. Medzi talianskymi emigrantmi sa formovali aj jeho politické názory a viedol syndikalistickú propagandu. Ani tu nebol schopný skrotiť svoju prudkú povahu. Vyvolával rôzne pouličné bitky, žobral a bol zatknutý za potulku. Nakoniec ho z krajiny vykázali. Do svojich 26 rokov sa šesťkrát ocitol vo väzení pre ruvačky, výtržnosti a násilie na ženách.

Súkromný život

V roku 1909 sa Mussolini zamiloval do Augusty Guidiovej, ktorej matka bola pre zmenu milenkou Mussoliniho staršieho. S touto dámou sa chcel dokonca oženiť, ibaže Augusta nepovažovala jeho „zamestnanie“ politického agitátora za dostatočne stabilné a radšej sa vydala za hrobára. Mussolini sa okamžite „zaľúbil“ do jej mladšej sestry Ráchel. Pravda je, že si ju skutočne aj zobral a žil s ňou aj s dieťaťom biedne vo vlhkom pivničnom byte. Polepšili si, až keď sa fašisti dostali k moci a Ráchel už s menšími obavami o budúcnosť porodila Benitovi ešte ďalšie štyri deti – Vittoria, Bruna, Romana a Annu Marie. Mussolini netajil svoju záľubu v ženách a behom života mal niekoľko mileniek.

Politika

V roku 1912 sa Benito Mussolini stal redaktorom straníckych novín talianskej socialistickej strany Avanti (Vpred), o dva roky neskôr už bol ich riaditeľom. V tom istom čase ho však zo socialistickej strany vylúčili pre názorové rozpory ohľadom vstupu Talianska do vojny. Ešte kým narukoval, vydával noviny Il popolo d’Italia, kde už načrtáva víziu svojej budúcej politickej strany. V rokoch 1915-17 bojoval v prvej svetovej vojne až do zranenia črepinami granátu do zadnej časti tela. Hneď po demobilizácii sa vrátil k myšlienke založenia vlastnej strany. V roku 1919 sa stáva v Miláne spoluzakladateľom polovojenskej politickej organizácie Fasci di Combattimento (Bojové zväzky). O dva roky sa organizácia transformovala na fašistickú stranu s názvom Partito Nazionale Fascista.

Mussolini chcel zaviesť vládu silnej ruky, ktorú budú všetci poslúchať. Robotníkom sľuboval lepšie mzdy, nezamestnaným prácu, podnikateľom vyššie zisky, jednoducho sľuboval všetkým všetko. Keďže ľudia už boli unavení večnými štrajkami a demonštráciami, mnohí jeho sľubom uverili. Zakrátko sa okolo neho zoskupili muži a mladíci, ktorí sa začali obliekať do čiernych uniforiem a dali si meno fašisti. Mussolini z nich vytvoril fašistickú stranu, ktorej cieľom bolo získať všetku moc v štáte. V roku 1922 zorganizoval Pochod na Rím a  po volebnom víťazstve donútili fašisti kráľa Viktora Emanuela III., aby Mussoliniho vymenoval za ministerského predsedu. Ako 39-ročný sa stal Mussolini najmladším premiérom v histórii Talianska. Diktátorskými metódami sa mu podarilo stabilizovať ekonomiku, znížiť nezamestnanosť a dosiahnuť prosperitu. Otvorene diktátorskými metódami začal vládnuť od roku 1925, odkedy sa nechával titulovať ako capo del governo e duce del fascimo (šéf strany a vodca štátu).

Po neúspechoch v Grécku sa neúspechy Talianska kopili. 25. júla 1943 sa väčšina Mussoliniho kolegov (aj gróf Galeazzo Ciano, minister zahraničia a Mussoliniho príbuzný) obrátila proti nemu a na hlasovaní Veľkej fašistickej rady sa jasne vyjadrili. Kráľ Viktor Emanuel III. nato vyšiel zo svojho dovtedajšieho ústrania, Mussoliniho odvolal a dal ho rýchlo zatknúť. Poslal ho do Gran Sasso, rekreačnej obce v strednom Taliansku (Abruzzo), a to do úplnej izolácie (prakticky väzenia).

Mussoliniho nahradil Maresciallo d’Italia Gen. Pietro Badoglio, ktorý ihneď vyhlásil vo svojom slávnom prejave „La guerra continua a fianco dell’alleato germanico“ („Vláda pokračuje po boku spojenca Nemecko“), ale pritom v skutočnosti pracoval na dohode kapitulácie, ktorú aj 8. septembra so spojencami podpísal.

O niekoľko mesiacov skupina hitlerovských výsadkárov na čele s Ottom Skorzenym uniesla Mussoliniho v špektakulárnej akcii z Gran Sasso. Akciu naplánoval generál Kurt Student. Mussolini potom v severnom Taliansku zriadil nemeckú bábkovú Taliansku socialistickú republiku (tzv. Republika Saló), pričom Mussolini býval v Gargnane. V tejto republike sa Mussolini vrátil ku svojim predošlým názorom socializmu a kolektivizmu. Popravil aj niektorých z fašistických vodcov, ktorí ho predtým „zradili“, vrátane Galeazza Ciana. V tomto období napísal aj svoje pamäte s názvom „Môj vzostup a pád“.

1. apríla 1945

Popoludní pri dedine Dongo (jazero Como), skôr ako spojenci dorazili do Milána, Mussoliniho spolu s vtedajšou partnerkou Clarettou Petacci chytili talianski partizáni, keď smeroval do Chiavenni, aby nastúpil do lietadla do Švajčiarska, kam chcel utiecť. O deň neskôr oboch popravili spolu s ich 16-členným sprievodom (spravidla ministri a úradníci Talianskej socialistickej republiky). 29. apríla ich telá zavesili hlavami dole spolu s telami ostatných fašistov, aby boli vystavené vyčíňaniu davu. Mussoliniho potom pochovali v neoznačenom hrobe na milánskom cintoríne. Roku 1950 jeho telo preniesli do Predappia. Koncom 50-tych rokov bolo telo ukradnuté, ale neskôr sa vrátilo späť. Teraz je tam pochovaný v krypte (jediná posmrtná česť preukázaná Mussolinimu; jeho hrobka je olemovaná mramorovými “zväzkami” – rímskym symbolom, ktorý tak zbožňoval; na hrobke sedí jeho veľká mramorová busta).

Zdroj:

Milza P. : Mussolini, Praha, Volvox Globator, 2013, s. 955, ISBN 97-8807-207-89-43

FOTO: wikipedia.org