Bernolákovské obdobie

Bernolákovské obdobie

(1787-1844)

Koncom 18. storočia sa stal slovenský spisovný jazyk viac ako nevyhnutný. O kodifikáciu spisovnej slovenčiny sa pokúsil Jozef Ignác Bajza, ktorý vo svojich dielach, najmä v románe René mláďenca Príhodi a Skúsenosťi, uplatňoval tzv. slowackí jazyk. Jeho pravopisu a gramatike však chýbala pevnejšia a odôvodnenejšia kodifikácia.

Prvý skutočný spisovný jazyk utvoril Anton Bernolák. Ten svoje snahy o vytvorenie jazyka obhajoval veľmi jasne: „Keďže všetky národy majú svoj vlastný jazyk a literatúru, ani Slováci by nemali byť výnimkou.“ Uzákonenie spisovnej slovenčiny v roku 1787 bolo pokrokovým činom, ktorým A. Bernolák vystihol potreby doby a položil základy budúceho kultúrneho rozvoja Slovákov.

Základné dielo, ktoré Bernolák vydal a ktoré rozhodlo o budúcich osudoch slovenskej reči, literatúry a kultúry vôbec, bola po latinsky napísaná Jazykovednokritická rozprava o slovenských písmenách. V knihe vyšiel zo zásady, že spisovný jazyk má byť čo najbližší reči ľudí. V roku 1790 vydal prvú slovenskú gramatiku s názvom  Grammatica slavica. V nej spracoval gramatickú stavbu spisovnej slovenčiny. Svoje jazykovedné práce podporil aj šesťzväzkovým slovníkom: Slowár Slowenskí, Česko – Laťinsko – Ňemecko – Uherskí. V spisovnom jazyku považoval A. Bernolák za najdôležitejšiu výslovnosť a z nej aj odvodzoval pravopis. Za základ si zobral kultúrnu západoslovenčinu z trnavského centra a z katolíckej literatúry, ktorá bola podľa neho najmenej ovplyvnená a zasiahnutá cudzími jazykmi (ako napríklad češtinou).

Hlavné zásady Bernolákovho spisovného jazyka

1. odstraňuje rozdiel v písaní i a y, necháva len i a í  (ucťiwí, piľní)
   -odôvodňuje to tým, že ide o ten istý zvuk, a preto je používanie dvoch znakov zbytočné, tvrdosť a mäkkosť spoluhlások treba vraj označovať na spoluhláskach a nie na samohláskach, ktoré nasledujú za nimi.
2. Mäkkosť spoluhlások ť, ď, ľ a ň  sa označuje vždy ( Oňi, Ťelo)
3. Veľké písmená sa píšu pri všetkých podstatných menách a pri iných výrazoch, ktoré sa vzťahujú na osoby : (Král, Zem, Dwere, Ucťiwí)
4. Predložky s a z sa píšu podľa výslovnosti (z Adamom, s Kaplnki, s Kupcom, s ňim)
5. Nepozná dvojhlásky ia, ie, iu, …
6. Hlásku j píše ako g (domagší)
7. Zavádza skupinu šč (ešče, púščať)
8. Hlásku v píše vždy ako w (Slowár)

Vo svojej gramatickej práci sa A. Bernolák opieral o predchádzajúcu českú a slovenskú literatúru. Staršie poučky však dopĺňal a spresňoval. Napríklad jeho delenie skloňovania podstatných mien je nové a lepšie členil slová do slovných druhov. Tiež vylučoval zo slovnej zásoby spojenia, ktoré pokladal za vulgárne alebo neslovenské. Namiesto nich navrhoval vhodnejšie alternatívy. Tak napríklad nesprávne a vulgárne sú slová a tvary: omša – Mša, rtuť –  živé Strébro, ďasno – Gasno atď. Bernolák tiež vo veľkom odvodzoval, a to bez ohľadu na to, či sa tieto nové slová používali (Bláznomluvec, Celosrdečnosť ,Každoďeňňíček atď.)

Bernolákovou zásluhou bolo, že svoj pravopis odôvodnil, vniesol do neho systém a jednotné hľadisko. Tento spisovný jazyk sa ale nestal spisovným jazykom všetkých Slovákov. Evanjelici sa aj naďalej pridržiavali tradičného jazyka Karilickej biblie. Na začiatku 19. storočia kultúrna a hospodárska sila západného Slovenska poklesla a do popredia vystúpila stredoslovenčina, ktorá sa stala dôležitou aj mimo územia stredného Slovenska. Kultúrna západná slovenčina rapídne ustupovala a bernolákovčina stratila spoločenský základ, o ktorý sa opierala, keď vznikala. Tradície bernolákovčiny sa držali až do polovice 19. storočia. Oficiálne prestala existovať v roku 1851, keď sa zástupcovia slovenských kultúrnych a politických kruhov dohodli prijať „opravenú“ Štúrovu slovenčinu za spisovný jazyk.

Zdroj:

Kol.autorov, : Z histórie lexiky staršej slovenčiny, Bratislava, VEDA, 2008, s.231, ISBN  97-8802-241-00-90